Začiatky tohto prvého v povojnovom Poľsku múzea pod holým nebom siahajú ďaleko do minulosti, lebo až do 30. rokov 20. storočia. Vtedy to ctihodní potomkovia šoltýšsko (richtársko) -šľachtického oravského rodu Moniakovcov odovzdali v prospech štátu zvýšnu časť dedičského majetku. Boli to Joanna z Latiakovcov Wilczková a jej brat už natrválo žijúci v Budapešti – Alexander ( a vlastne Sándor Lattyak). Ich starodávny gazdovský dvor s priliehajúcim malým parkom zo 17. storočia obklopený potokmi, v nepravidelnom usporiadaní, s viditeľnou siluetou Babiej hory v pozadí, vyvolával neuveriteľný dojem na každom návštevníkovi. Ale len správca Tatranského múzea v Zakopanom – Juliusz Zborowski a krakovský ochranár pamiatok Bogdan Treter vedeli ako toto zvláštne miesto južného Poľska zachrániť od zabudnutia.
Vďaka ich intenzívnemu úsiliu a starostlivosti dňa 13. augusta roku 1937 bola finalizovaná vôľa spomenutých darcov. Kvôli tomu boli podniknuté začiatočne práce, ktoré zabezpečovali tento jedinečný komplex dvorovo-hospodársko-priestorový a súčasne sa uvažovalo o tom, akú organizačnú formu si bude vyžadovať. Túto aktivitu prerušila vojna. Pamiatky oravskej zeme prestali byť chránené, ale výnimočnosť a jedinečnosť tohto miesta naďalej sem ťahala ľudí. Zaujímavú poznámku o tomto období v kronike „Wierchów” umiestnil vynikajúci odborník na túto horskú krajinu prof. Marian Gotkiewicz:
Približne začiatkom augusta roku 1945 som opäť išiel na Oravu od Sidziny v spoločnosti Janka Plucińskieho. Po niekoľkých hodinách cestovania sme sa rozprávali s pani Joannou z Lattyakovcov Wilczkovou zo zemianského rodu Moniakovcov z Hornej Zubrice. Keď sme sa po niekoľkých štvrťhodinách neskôr lúčili, pani Wilczková nám podala pamätnú knihu a poprosila nás, aby sme sa do nej zapísali.
- Počas celého vojnového obdobia som ju skrývala. Bol u nás na gazdovskom dvore aj gen. Catlos a mnohí významní Nemci ako aj rôzni ich spriaznenci, ale ja som nechcela, aby sa oni zapísali do tejto knihy. Posledný, ktorý tu nechal svoj podpis bol akýsi pán z Krakova. O! Pozrite sa, tu je jeho meno. Páni, vpíšte sa do pamätnej knihy ako prví Poľskí Turisti po vojne. Dlho som čakala na túto chvíľu.
- Veď moje podpisy sa stretávajú po šiestich rokoch – vyriekol som vzrušený.
- Tak to Vy ste ten pán, ktorý ako posledný sa zapísal pred vojnou do pamätnej knihy? - čudovala sa veľactená pani Wilczková..
Bogdan Treter po ťažkých skúsenostiach z vojnových frontov a návrate domov čoskoro podnikol nevyhnutné práce, ktoré zabezpečovali usadlosť Moniakovcou pred pustošením. Bohužiaľ jeho náhla smrť znemožnila ďalšiu opateru, ktorá prihliadala aj na majiteľkín osud. Pani Joanna, ktorá tu plnila funkciu akoby prvej správkyne, utrápená ťažkostiami, ktoré spôsobila nová spoločensko-ekonomická situácia, čoskoro zomrela. Stalo sa to dňa 19.03.1951 roku. Usadlosť zo 17. storočia pustošila a hospodárske základy upadli do úplnej skazy. Nové decízne činitele zmenili funkciu dvora a urobili v ňom stajňu pre ovce. Funkciu, ktorú plnil Treter v Krakove, prejala Hanna Pieńkowska. Po prvej návsteve v Hornej Zubrici v lete roku 1951 spolu s Podhaľskou komisiou starostlivosti PTTK (poľského turisticko-vlastivedného spolku) a krakovskou okresnou komisiou bolo rozhodnuté ohľadom budúcnosti usadlosti. Po zabezpečení postačujúcich finančných prostriedkov z ministerstva a príprave stavebného materiálu ako aj impregnáčnej látky pre zabezpečenie ohrozeného dreva boli v priebehu rokov 1953-1954 vykonané rekonštrukčné a ochranárske práce. Tie urobila stavebná a renovačná spoločnosť pod dozorom majstra z Nového Targu – Jędrzeja Chowańca. Práce vykonávali aj miestni obyvatelia a behom času z tejto skupiny líderom všetkých organizáčno-technických prác sa stal dlhodobý vedúci - Andrzej Pilch. Správu o detailnom priebehu ochranárskych prác a vecnom zdôvodnení prijatých rozhodnutí uverejnila v ochranárskej štvrťročenke „Ochrána Pamiatok” Hanna Pieńkowska. Konečne nadišiel deň slávnostného zahájenia 11. septembra roku 1955 – desať rokov po spomenutej na začiatku návsteve prof. Gotkiewicza a Plucińskieho. Na slávnostnom otvorení rečnil Juliusz Zborowski -iniciátor utvorenia okolo zachránenej usadlosti Moniakovcou Etnografického parku v prírode. Otvorenie „Oravského turisticko-vlastivedného strediska” v Hornej Zubrici, lebo takýto názov mal skanzen na začiatku, poctil svojou prítomnosťou prof. Walery Goetel a umeleckú stránku zabezpečil regionálny súbor založený a vedený riaditeľom strediska. Názov vyplýval zo skutočnosti, že z poverenia ministerstva administratívou sa zaoberal PTTK -Poľský turisticko-vlastivedný spolok a cieľom bolo prepojenie cestovného ruchu s osvetovou činnostou utvoreného pôsobiska. Za týmto účelom v prvom objekte prenesenom v roku 1954 - krčme z Podvlka z 18. storočia - bola zriadená ubytovňa pre turistov. Vedúcim skoro 20. rokov bol už spomenutý Andrzej Pilch so synom taktiež Andrzejom. Za vecnú stránku bolo zodpovedné Tatranské múzeum, ktoré delegovalo na vedecko-terénny a organizačný výskum svojich zamestnancov, hlavne Dr. Wandu Jostovú, ktorá po výskume a konzultáciach so skupinou ochranárov v Krakove a Ústavom ľudového umenia pod vedenim prof. Romana Reinfussa pripravila program zariadenia hospodárskeho rozvoja pre múzeum v Hornej Zubrici. Prvé usmernenia umiestnila v Ročenke poľského spolku etnomologického „Ludzie”. Napísala v ňom:
Oravský etnografický park má celoštátny poľský charakter. Scenár expozície predvída zorganizovanie v ľavom krídle dvora expozície interiéra oravskej sedliackej chalupy skanzenového rázu. Pravé krídlo dvora bolo určené pre výstavu ľudového umenia Oravy.
Spomenula aj o tom, že počet nadobudnutých exponátov, čiže celá zbierka počíta 22 kusov. Prvé krídlo sa podarilo rýchlo zariadiť, zmenila sa však koncepcia ohľadom druhého. Podľa scenára Hanny Pieńkowskiej bol zrekonštruovaný interiér obývacej izby (salóna), alkovne a kancelárie na prosbu darcov:
Naším želaním je zabezpečiť pre budúcnosť starodávny charakter tejto usadlosti formou múzea, v ktorom by sa našlo miesto taktiež pre hnuteľnosti patriace rodine spojené s históriou gazdovského dvora a tejto krajiny.
Zároveň sa od začiatku uskutočňovali terénne práce, inventarizácií podliehala tradičná výstavba a skúmali sa záujmy obyvateľstva – pastierstvo, hospodarenie v takzvaných Borach, každoročné obrady a rodinné zvyky. Wanda Jostová spracovala prvú príručku- folder sprevádzajúci skansenom s fotografiami Žofie Gorazdovskej. Druhé vydanie sprievodcu bolo obohatené úvodom Pieńkovskej vysvetľujúcim princípy kompozície tvoriaceho sa Etnografického parku. Zase pre tatránsko-beskydských sprievodcov podporujúcich osvetovú prácu múzea Tadeusz Staich pripravil metodickú knižku - sprievodcu „Na poľskej Orave”.
Aktivita Oravského etnografického múzea bola viditeľná v čoraz širších kruhoch a zaznamenávana v dôležitých domácich aj zahraničných publikáciach. Ročenka Etnografického múzea v Krakove z roku 1972 uvádza v kronike:
Oravské múzeum v Hornej Zubrici zväčšilo expozíciu v roku 1968 o starodávnu chalupu z roku 1839 z Jablonky a zvonicu prenesenú z kopanice za dedinou.. Areál určený pre expozíciu zahŕňuje 17 izieb spolu s komorami 280 m², a dňa 24.12.1968 roku bola otvorená výstava „ Sviatočné a novoročné obrady”, ktorá inaugurovala cyklus „Obrady na Orave v priebehu roka”.
Od roku 1955 povinnosti správkyne múzea vykonávala zdarma Dr. Wanda Jostová zo Zakopaného.
Znárodnenie múzea sa udialo počas administratívnej reformy krajiny, Orava sa vtedy ocitla v novosončskom vojvodstve. Dr. Wanda Jostová bola vymenovaná za riaditeľku pôsobiska, bol určený pevný rozpočet, zvýšil sa počet zamestnancov na plný úväzok, na žiadosť nového ochranára pamiatok sa uskutočňovala inventarizácia. Kolektívom dokumentáristov riadil Dr. Marian Kornecki z WKZ-Krakov. Rozširíl sa rozsah výskumu a nasledoval rozvoj vzdelávacej činnosi prostredníctvom takzvaných „Oravských Posedení” organizovaných spoločne s miestnym oddelením Zväzu Podhalánov, ktorého riaditeľ Ing. Stanislav Wałach prevzal starostlivosť o miestny regionálny súbor. Táto spolupráca spôsobila užšie prepojenie práce múzea s miestnou komunitou, podniknutie výskumných prác v oblasti slovno-hudobného folklóru a pokus o filmovú dokumentáciu. Časť pamiatkových objektov bola prispôsobená recepčno-kancelárskym potrebám a praktickej odbornej knižnici so skromnou zbierkou, v predchádzajúcich rokoch - založená a od začiatku riadená Dr. Jostovou. Etnografické oddelenie začalo archivizovať fotografiu. Napriek vyhradeným úväzkom vzhľadom na novoprijaté úlohy múzeum malo aj tak skromný vecný personál. V podstate pôsobilo ako jednovetvové oddelenie- vzdelávalo, dokumentovalo, inventarizovalo, konzultovalo a poskytovalo služby v knižnici až do konca 20.storočia.
Druhá polovica 70. rokov završila určitú etapu činnosti, možno trochu priekopnickej, ale veľmi bohatej na kultúrne a ochranárske úspechy. Výrazne sa zmenila existujúca okolo Dvora Moniakovcov klíma, ovplývnená neustálou prítomnosťou návštevníkov v miestnej chate PTTK (poľského turisticko-vlastivedného spolku) riadenej s veľkou oddanosťou spomenutým Andrzejom Pilchom. Likvidácia chaty a následne odchod do dôchodku riaditeľa a nenahraditeľného sprievodcu múzeom bola pozorovateľná v ďalšej činnosti pôsobiska a mala vplýv na jeho charakter. Ďalšie zmeny boli takisto veľmi citeľné. Odišla Hanna Pieńkowska. Prepustená bola z funkcie riaditeľky, ktorú veľmi dobre zastávala (hoci s jej mienkou počítali ešte niekoľko dobrých rokov- bez jej súhlasu v komplikovanej záležitosti sa nerozhodovalo).
Ďalších 25. rokov charakterizovala rýchla rotácia vo funkcií riaditeľa, čo, ako vieme, neprispieva k zachovaniu základnej cesty meritórneho rozvoja. Napriek tomúto pôsobisko malo svoj pracovný úspech, ktorý mnohých prekvapil. Teodor Pawlak prevzal vedenie po W. Jostovej z poverenia Tadeusza Szczepanika- vtedajšieho riaditeľa Tatranského múzea a snážil sa doceniť program a priority práce etnografického oddelenia. Len na okamih sa objavila neistota spojená s rozvojom knižnice, nakoniec však pominula. Práca knižnice sa zamerala na tzv. „zbierku Oravcov” a vyžadovala, dá sa riecť, únavné vyhľadávanie a transakčné usilie, čo pravdu hovoriac, keď sa pozrieme na lokalizáciu múzea, jednoduché nebolo. Talentovaný riaditeľ Pawlak organizoval hudobno-folklórne podujatia a ukážky tradičných obradom, a počas interpretácie s veľkou zručnosťou a ľahkosťou použival oravské nárečie. Sám bol dokonalý hudobník, založil rodinnú kapelu, ktorá spolu s ostatnými regionálnymi súbormi okrašľovala mnohé stretnutia a podujatia. Nový vojvodský ochranár pamiatok z Nového Sącza – Małgorzata Biedroń majúc na úvahe priestranný rozvoj oravského múzea nominovala do funkcie riaditeľky Grażynu Herzig-Wolsku, etnográfku z krakovskej školy. Aktivity boli orientované na ďalšiu ochránu s neuveriteľnou rýchlosťou zanikajúcej tradičnej výstavby. Uskutočnil sa terénny výskum a boli označené jednotlivé budovy vo dvore zamerané na prenesenie –nereprezentované v predchádzajúcej expozícií. Formou „in situ” boli chránené aj gazdovstvá. Architektonická zbierka sa zväčšovala a treba bolo rozmýšľať o novej ploche pre výstavbu . V polovici 80. rokov do organizačných štruktúr a pod meritórnu ochránu nášho múzea bol zapojený malý skanzen zo Sidziny, ktorý už na začiatku 60. rokov usporiadal známy sociálny pracovník a zaslúžený pedagóg Adam Leśniak.
Grażyna Herzig Wolska navrhla zaujímavú formu zblíženia mladej generácie Oravcov ku regionálno-muzejnej problematike formou divadielka „Kubuś –Orawiocek”, ktorý založila. Tejto úlohy sa podujal bývalý vedecký pracovník ASP (Akadémie výtvarných umení) z Krakova - Janusz Kaczorowski. Vyučovanie sa uskutočňovalo v múzeu s možnosťou prístupu k vybraným exponátom, aby na ich základe bola možnosť pripraviť scénografiu divadelných hier v oravskom duchu. Aj texty klasických rozprávok poľských ako aj svetových autorov deti preložili do oravskej reči. Divadlo malo svoje väčšie a menšie úspechy na divadelných prehliadkach tohto druhu v celom Poľsku. Propagovala sa kultúra Oravy a deti spoznávali krajinu.
Vznikli plány pre budúci rozvoj priestoru múzea takzvaný druhý sektór, boli vykonané viacere nové inventarizácie, ktoré mali za cieľ zväčšiť areál skanzena. Práce sa začali už v čase, keď správcom bol Eugeniusz Moniak (1993 rok). Nová časť mala mať priestrannú formu dediny s lokalizáciou v severno- západnej časti terénu priliehajúceho ku starej parkovej expozícií. Na 5. hektárovej ploche rozprestierajúcej sa na rozvetvení dvoch potokov bol vytvorený reťazový obrys rozptýlený so sústavou poľných pozemkov aspoň skratkovo nadväzujúcich na dávne poľnohospodárske pozemky (tzv. lesné lany).
Napomocnou v tomto čase bola činnosť Spolku priateľov Oravy. Do funkcie prvého predsedu bol zvolený prof. Ryszard Kantor z Katedry etnografie Slován Jagelovskej Univerzity v Krakove – dlhodobý výskumník a znalec oravskej problematiky. V budove múzea boli organizované spoločné výstavy a populárno-vedecké zasadania. Tieto aktivity podporovali ďalší predsedovia TPO (Spolku priateľov Oravy) – Leon Rydel, Ryszard Remiszewski a obzvlášť kňaz – vdp. Władysław Pilarczyk, ktorý písal články o činnosti Múzea v tlačovom orgáne spolku –„Orawie”. Až v roku 1997 múzeum začalo vydávať svoje periodikum „Rocznik Orawski” –Oravskú ročenku.
Ochranársko- programová činnosť múzea bola povšimnutá a v roku 1999 múzeum dostalo výnimočné ocenenie– „Sybilla”.
Správkyňou skanzenu na nové storočie sa stala Emilia Rutkowska, známa na Orave pedagogička a zamestnankýňa Gminného úradu v Jablonke. Počas jej kadencie (do roku 2012) rozvinula sa vo veľkej miere vďaka získaným finančným prostriedkom EÚ realizácia nového sektora – bol postavený kostol Panny Márie Snežnej prenesený z Tokarne, boli stiahnuté ďalšie domy a hospodárske budovy a fara z Podvlka, bolo vytvorené detské ihrisko a rôznorodé objekty malej architektúry.
Múzeum začalo organizovať svoje cyklické folklórne podujatie – Święto Borówki- Sviatok čučoriedky ako aj dočasné výstavy, kurátorkou mnohých bola nezabudnuteľná Dr. Urszula Janicka-Krzywda. V ponuke múzea boli vzdelávacie aktivity. Od roku 2006 riadiacím orgánom múzea sa stal Maršalkovský úrad malopoľského vojvodstvá a skanzen ako Múzeum – Oravský etnografický park v Hornej Zubrici bol zapísaný do Štátnego registra múzeí.